SKE7: V tieni kritiky
V utorok 14. apríla 2020 som si otvoril rebríček top 10 kníh na Martinuse. Na šiestom mieste ma svojím názvom oslovila kniha V tieni havrana. Debut od finančného poradcu Mareka Lennera. Rozhodol som sa, že si zakúpim elektronickú verziu tejto knihy. Ešte predtým som si prečítal anotáciu, ktorá sľubovala postapokalyptický svet a fantasy žáner. Tento žáner som si v priebehu minulého roka veľmi obľúbil a takýchto trilógií som už prečítal niekoľko, čiže mám už v tomto smere čo-to načítané. Pred polnocou som sa teda s chuťou pustil do čítania.
Sľubný začiatok
Spočiatku bol v knihe opisovaný život muža modernej spoločnosti – cynický alkoholik, ktorý každú noc trávi s inou jednorazovkou. Jeho prázdny život vypĺňa len zúfalstvo a poalkoholové stavy. Hlavná postava mi od začiatku nebola blízka, ani sympatická, ale to je v poriadku, to sa stáva. A tiež sa stáva, že si ju časom aspoň trochu obľúbim. Dej sa začal vyvíjať celkom sľubne. Spôsob, akým sa Pascal a jeho susedia dostali do betónového podzemného úkrytu bol naozaj nový a neokukaný. V podzemnom kryte však dej získal rovnaké prvky ako každé dielo tohto typu – uzavretá izolovaná spoločnosť, identifikačné náramky, naplánovaný režim dňa. Vzbura zo strany hlavnej postavy prišla však veľmi rýchlo a mal som pocit, že dej sa chýli k vyvrcholeniu a tým kniha skončí. S hrôzou som zistil, že som len na strane 70 z 235.
Emócie
Dej pokračoval v nehostinnej prírode, kde sa hlavná postava znenazdajky ocitla. Nikde nebolo vysvetlené, čo sa stalo, ako sa dostal do toho sveta a ani kde sa vlastne nachádza. Pascal sa na nové prostredie veľmi rýchlo adaptoval. Vytvoril si prístrešok, zohnal jedlo, vyrobil si zbrane. Na alkoholika neuveriteľný výkon. Pokúsme sa veriť, že hlavná postava si naozaj z detských čias pamätala ako prežiť v prírode. Po čase sa Pascal vydal na cestu, pretože zistil, že nemôže zostávať na tom istom mieste. Našiel pár budov, nejaké veci až sa dostal do mesta, v ktorom vládla Rodina. Mesto bolo vykreslené absolútne nechutným spôsobom, viackrát sa mi chcelo zvracať, a to nebolo prvýkrát pri čítaní tejto knihy. Aj to je v poriadku, kniha má spôsobovať nejaké emócie. Akékoľvek.
Nezrozumiteľné pokračovanie
V meste sa prvýkrát stretáme s prostitúciou a drogami. O sexuálnych túžbach Pascala som v tejto knihe čítal od začiatku. Pascal bol začlenený do spoločnosti a spoznal Alana. Do mesta prišiel v zúboženom stave a Alan so starcom mu pomohli vyliečiť sa. O nejaký čas s Alanom utiekli. Krátko na to ich však chytili, ťažko povedať, akým spôsobom. Zrazu sa ocitli v kamenej miestnosti v podzemí, kde boli väznení. Táto pasáž knihy je tak zle napísaná, že vôbec som nemal šajnu, kto kde stojí, či je tam tma alebo svetlo, koľko strážcov za nimi prišlo, aby ich odviedli. Vôbec neviem, ako sa im vlastne odtiaľ podarilo dostať.
Keď Pascal utiekol z podzemného väzenia, už bol bez Alana, ktorý zomrel len tak, bez jediného slova v knihe, pritom bol dôležitou vedľajšou postavou. Putoval niekoľko dní až prišiel ku skalnému previsu, v ktorom žila komunita kanibalských mužov. Po neúspešnom útoku ho priviazaného o kamennú stenu začali porciovať do vývaru. Potom sa Pascal opäť prebudil, tento raz v nejakom kláštore, kde bol postup rovnaký ako v meste. Dlhé týždne sa uzdravoval a nakoniec sa vybral na ďalšiu cestu spolu s Gajdarom, aby našli múdru knihu. Od toho momentu boli postave vkladané do úst slová a myšlienky, ktoré mali dokazovať prerod ošumelého alkoholika na uvedomelého mudrca.
Nedomyslený svet
Ani náhodou som to Pascalovi nezhltol, a tento pokus, žiaľ, autorovi nevyšiel. O svete, v ktorom sa hlavná postava ocitla po opustení prvého betónového úkrytu sa dozvedáme až počas tejto cesty. Veľa sa však toho nedozvieme, v tomto smere je vymyslený svet značne nedomyslený. Po nekonečnej ceste, počas ktorej sa zdravotný stav aktérov neustále zhoršoval konečne prišli k hradu. Do mesta za hradbami mohol vstúpiť len Pascal, keďže Gajdar bol na tom veľmi zle a chorých dnu nepúšťali. Hlavná postava veľmi jednoducho získala nejakú korisť a mince, ktorými mohla platiť v miestnom hostinci. Čírou náhodou tam pracovala sexi čašníčka, takže opäť sme si mohli „vychutnať“ Pascalove erotické fantázie. Tak ako téma sexu pôsobila vo fantasy deji ako päsť na oko, tak aj slovník hlavnej postavy, ktorý sa zmenil akoby šibnutím čarovného prútika a z uvedomelého mudrca sme sa vrátili k alkoholickým koreňom.
Vo finále knihy sa Pascal konečne dostal k vchodu do knižnice, kde mala ležať bájna múdra kniha. Stráže už boli mŕtve, takže stačilo ich len olúpiť, zísť dolu po schodoch a zatlačiť na páku, ktorá otvorila dvere rovno do knižnice. Aké jednoduché. K Pascalovi sa hneď pridali aj sexi čarodejnice – prostitútky v kožených čiernych korzetoch, ktoré mali symbolizovať v príbehu mágiu a boli spájané aj s havranom. Túto symboliku som si cez Pascalove sexuálne opisy takmer ani nevšimol, resp. nebola uveriteľná. Po krátkom zápase s čarodejnicami zobral knihu a odišiel z miestnosti tajným východom.
Chýbajúci záver
Na tomto mieste sa očakávalo veľké vyvrcholenie deja, ale to vlastne už pri dotyku knihy. Žiadne však neprišlo. Pascal vyliezol z tajnej chodby v lese a vybral sa na cestu naspäť. Áno, čítate dobre. Myslím tým, úplne naspäť, vracal sa od hradieb, nevedno kam, žeby do prvého mesta? Našiel miesto, kde predtým s Gajdarom táborili a keďže bol (opäť) na pokraji síl, rozhodol sa oddýchnuť si tam. Úplnou náhodou ho tam našla žena s dcérou, ktorým počas cesty na hrad pomohol, a tak tentokrát pomohli ony jemu. Tiež nedáva zmysel, žeby sa tieto dve postavy vracali naspäť a navyše rovnakým smerom a v rovnaký čas ako Pascal, ale nech sa páči. Zase ho liečili, zase sa z toho dostal a vrátili sa naspäť na hrad. Na záver tam Pascala po nejakom čase stretli muži v kapucniach, prezývaní aj Pútnici, len aby mu povedali, že mu prišli pomôcť. Bodka. Príbehu chýba akékoľvek vyvrcholenie, záver, či ukončenie.
Žiadna autenticita
Čo sa týka príbehu, mám pocit, že autor toto dielo napísal bez toho, aby ho niekto čítal a rovno šlo do tlače. Na mnohých miestach by sa nejakým spôsobom žiadalo vysvetliť, čo sa s hlavnou postavou deje alebo ako sa tam ocitla. Dej sa dá rozčleniť na štyri celky. Prechody medzi jednotlivými celkami nie sú vôbec najšťastnejšie, absentujú viac prepracované riešenia. Nehovoriac o podmienkach, v akých hlavná postava neustále žila.
Taktiež je otázne nakoľko boli reálne a uskutočniteľné mnohé činnosti, ktoré postava robila, vzhľadom na jej zdravotný stav a choroby. Novému svetu chýba viac charakteristík, čitateľ sa dočíta len o prerode, ale ako nastal, čo ho spôsobilo, ako sa svet zmenil – tieto informácie chýbajú. Taktiež chýba záver knihy, mnohé pasáže sú veľmi prekombinované, častokrát som mal pocit, že autorovi na niektorých miestach už došla inšpirácia. Hlavne v závere, keďže chýba.
V knihe sa vo veľkej miere vyskytujú nechutné opisy prostredia, života v meste, správania postáv, čo ma teda veľmi nenabádalo pokračovať v jej čítaní. Dej bol mnohokrát veľmi zdĺhavý a zbytočný, veľmi často prerušený myšlienkami a odbočkami, ktoré sa do neho nijako nehodili a boli mimo tému.
Sex, sex, trikrát sex
Od začiatku príbeh sprevádzal sex, sexuálne a erotické narážky, na jednej strane mokrý sen, na druhej strane vlhký sen. Vzhľadom na ponurú atmosféru a tón diela mi téma sexu do deja žiadnym spôsobom nepasovala, a už vôbec nie v takej vysokej miere. Hlavná postava neustále zažívala ten istý scenár len v iných prostrediach. Permanentne zomierala a vždy ju niekto zachránil a uzdravil. Dokonca aj keď mala odrezané ruky a nohy (aj keď to autor uhral na sen). Prerod z alkoholika na pokorného človeka autorovi nevyšiel. Mystické prvky deja neboli uveriteľné.
Doteraz som neporozumel názvu diela, keďže havran sa v celom príbehu spomínal veľmi okrajovo. Vedľajšie postavy, ktoré mali prispieť k zoceleniu diela boli často vyobrazované cez sexuálne predstavy. Neustála prítomnosť sexu ma zakaždým utvrdzovala v presvedčení, že autor má maximálne 20 rokov, a nie 31. A zlatý klinec na záver, kniha obsahuje také množstvo gramatických, štylistických a syntaktických chýb, že som mal chuť odložiť ju po prvých 30 stranách. Mnohé slovné väzby nedávali zmysel, autor nesprávne používal zvratné slovesá, slovosled mi prišiel ako preklad textu z nemeckého jazyka. O predložkách, ukazovacích zámenách a niektorých slovách, ktoré boli neustále písané nesprávne ani nehovoriac. Veľmi veľa bohemizmov a aj zopár neexistujúcich slov, ktoré neboli ani len neologizmami. Podľa môjho názoru, tento debut sa autorovi vôbec nevydaril. Tak ako by niektorí ľudia nemali mať deti, tak by niektorí nemali písať knihy.
Čítali ste túto knihu? Ako sa vám páčila? Prečítali by ste si knihu V tieni havrana? Čítali ste niekedy knihu, ktorá sa vám nepáčila alebo vás nahnevala? Určite mi dajte vedieť v komentároch!